PÄTROČNÝ VÝSTUP PETRA FIEBERA NA NAJVYŠŠIU HORU ZVANÚ REPREZENTÁCIA I

Na začiatku bolo Mexiko...

Už ho začala premáhať skepsa. Obával sa, že na neho zabudli, že pribuchnuté dvere do Soulu ohraničili jeho dovtedy ničím nerušenú cestu na vrchol. Chcel byť už hore. Nebol zvyknutý dlho čakať na výstup. No len čo sa povinnosti olympijského mužstva pominuli, musel. Aj preto bol nesvoj. Ťažko sa vyrovnával s novou situáciou. Pred nikým o tom nahlas nehovoril. Zaťal zuby a pustil sa znova s vervou do tréningu. Dočkal sa. Pozvali ho na sústredenie do NSR a v utorok 20. septembra obliekol prvý raz v oficiálnom medzištátnom stretnutí reprezentačný dres A-mužstva ČSSR na pražskej Letnej. V 32. minúte súboja s Rakúskom vystriedal zraneného Němečka.

Peter F i e b e r, 24-ročný obranca prvoligového tímu DAC Dunajská Streda, to stihol. Takmer súčasne s gongom oznamujúcim koniec jednej etapy, päťročného výstupu za veľkým futbalom. Na jeho začiatku bolo Mexiko...

JÚN 1983: IV. MS HRÁČOV DO 20 ROKOV

Doteraz len raz sa na mládežníckej futbalovej fieste zúčastnili i naše nádeje - v Mexiku pred piatimi rokmi. Odporúčaním bol zisk striebornej medaily na ME'18, ktoré sú zároveň kvalifikáciou pre najbližšie juniorské MS. Jedným z tých, ktorí už vtedy padli do oka svojimi dobrými výkonmi bol aj Fieber. Ako si na tento mexický šampionát spomína?

„V celej krajine vládla fantastická futbalová atmosféra. Mohli sme ju vychutnávať plným priehrštím, pretože o MS bol mimoriadny záujem. Skvelá organizácia, perfektná propagácia, jedinečný otvárací ceremoniál, na ktorom sme sa síce nezúčastnili, ale mali sme možnosť sledovať ho v televízii. Akiste zásluhou vhodne voleného príletu, keď sme mali štyri dni k dobru pred úvodným zápasom, sme svojho súpera - Rakúsko - doslova rozdrvili. Nepomohlo mu ani to, že v jeho drese nastúpil Toni Polster, dnes už obávaný európsky kanonier... Hralo sa nám výborne, vysoký trávnik bol mäkký, ale perfektne upravený, na mexických štadiónoch je radosť hrať. Dostali sme sa do štvrťfinále, kde sme narazili na neskoršieho víťaza turnaja Brazíliu, a „canarinhos“ zasa prevalcovali nás (1:4)... Je to jednoducho veľký rozdiel, 20-ročný Brazílčan a 20-ročný futbalista z ČSSR, navyše v takom prostredí. Mladí Juhoameričania nemali žiadne aklimatizačné problémy, kým my sme sa po úvodných zápasoch v skupine cítili akosi ťažkopádne, malátne. Navyše sme hrali každý zápas v inom meste - postupne v Pueble, Irapuate, Leone a Guadalajare - takže únavu zväčšovalo i cestovanie. Ostali nám však krásne spomienky. Na krajinu, ľudí i futbal pod Andami.“

S DUKLOU DO LIGY, S INTEROM DO POHÁRA

V tom čase obliekal vojenskú rovnošatu i dres Dukly Banská Bystrica. Rok druholigový, rok prvoligový. Na ten druhý sa veľmi tešil, v najvyššej súťaži sa ešte nikomu nepredstavil. Z bratislavských Pasienkov, ktoré mu boli futbalovým domovom od žiackych liet, narukoval pod Urpín len čo zavŕšil dorastenecký vek. V precízne vedenej kronike jeho brata Štefana je veľkými písmenami namaľovaný dátum: 31. AUGUST 1983. A pod ním nalepený ústrižok z novín oznamujúci: SPARTAK TRNAVA - DUKLA B. BYSTRICA 3:2 (1:2). Ligový debut Petra Fiebera.

„Prvé dotyky s ligovým futbalom sprevádzali rozpaky,“ spomína si po rokoch. „Na jednej strane nedočkavosť, snaha uviesť sa čo najlepšie, dať o sebe znať, upútať dobrou hrou, na druhej skoré vytriezvenie z predstáv, ktoré má mladý človek zväčša zidealizované. Uvedomil som si, že ma nečaká lízanie medu, poklepkávanie po pleci, ale každodenná tvrdá robota, tréningová drina, lopota. Ak ju neunesieš, musíš uvoľniť miesto inému. Takúto voľbu som jednoducho nepripustil. Vtedajší tréner Dukly J. Adamec tiež nie. Podal mi pomocnú ruku, zásobil ma radami, dodnes som mu za to povďačný. Na konci nováčikovskej cesty nás čakala sladká odmena - štvrté miesto v lige a s ním i účasť v Pohári UEFA. Na pohárovú scénu som však vykročil inde.“

Koncom júna 1984 Peter zobliekol vojenskú rovnošatu a vrátil sa do materského oddielu Interu Bratislava. Za bronzovým pohárom nemusel banovať, doma ho čakal strieborný. Žlto-čierni postúpili v PVP do druhého kola, kde im zahatal cestu liverpoolsky FC Everton. Ďalšia dobrá škola pre začínajúceho futbalistu. Ešte v tom istom roku naskočil do ďalšieho reprezentačného vlaku s nápisom ČSSR „21“. Ďaleko sa s ním nedostal; v ťažkej kvalifikačnej skupine ME (súpermi našej dvadsaťjednotky boli mužstvá NSR, Portugalska a Švédska zostal stáť na vedľajšej koľaji.

Jedna udalosť z tejto sezóny mu však utkvela v pamäti natrvalo. Na začiatku roka 1985 prišla Čs. televízia s myšlienkou vyhlasovať anketovým spôsobom Gól mesiaca. Prvého víťaza určil marec. Stal sa ním Peter Fieber. „Bolo to v posledný marcový deň. Inter hral na Sparte. V 39. minúte Hudec zahrával nepriamy kop, loptu mi ľahučko priťukol a ľavačkou som ju tvrdo poslal do ľavého horného rohu Stejskalovej brány. V tej chvíli som ešte netušil, akú cenu bude mať tento gól pre kolektív i pre mňa. Z Letnej sme si odvážali bod a ja som sa stal držiteľom prvej krištáľovej kopačky.“

OLYMPIJSKÉ VYKROČENIE - DO RUŽOMBERKA

Po neúspechu prvej reprezentačnej garnitúry v kvalifikácii na mexický šampionát sa pozornosť vedenia nášho futbalu upriamila nielen na ďalšiu kvalifikáciu áčka (na ME 1988), ale aj na tvorbu a prípravu nového olympijského tímu. Ten mal za úlohu postúpiť na OH do Soulu. Už v prvom výbere hráčov jeho meno nechýbalo. Milouš Kvaček, muž, ktorý bol poverený zostavením olympijského mužstva, poznal Fiebera veľmi dobre. Veď ho mal na očiach prakticky po celý čas, čo prechádzal jednotlivými mládežníckymi výbermi. Nikdy ho nesklamal, ani v lige, hoci Inter sa v tom čase potácal na spodku ligovej tabuľky. Nakoniec sa aj potopil a Fieber voľky-nevoľky musel preplávať k susedom na Žitný ostrov. Musel, pokiaľ chcel reprezentovať.

„To som veru chcel a chcem naďalej. V olympijskom tíme sa zišla skvelá partia, vládla v ňom dobrá pohoda, tvorivá atmosféra, vzájomná dôvera. Stále tvrdím, že sme mali na to, aby sme namiesto Juhoslovanov cestovali do Soulu my. Žiaľ, nevyhli sme sa „čiernemu dňu“, ktorým bol utorok 14. apríla 1987. V Salzburgu sme podali najslabší výkon v kvalifikácii a podľahli rakúskemu olympijskému výberu 0:2. Táto prehra nás prenasledovala ako tieň celou kvalifikáciou, napriek enormnému úsiliu všetkých hráčov sme sa ho nezbavili. Azda najsmoliarskejší zápas sme zohrali o rok nato v juhoslovanskej Petrinji. Darmo sme boli lepší, mali viac šancí ako súper, darmo sa triasli žrde jeho brány, vracali sme sa domov smutní s jednogólovou prehrou. Tá nám zobrala i posledné nádeje...“

Jedinou, avšak nie malou útechou pre tohto dunajskostredského ľavého obrancu boli medzitým dve pozvánky do Ružomberka, tradičného dejiska vyhlasovania našej ankety futbalová jedenástka roka. Po obdržaní prvej s dátumom 20. 12. 1986 neskrýval dojatie: „Nepredpokladal som, že by sa v Jedenástke mohli objaviť aj hráči z olympijského mužstva. (Okrem neho aj Peter Herda - pozn. autora.). Mám z toho nesmiernu radosť, bodaj by som ju prežíval častejšie...“

Dnes to už hádam môžeme prezradiť, mali sme ju aj my v redakcii. Po troch rokoch sa totiž v Ružomberku znova objavil futbalista zo slovenského oddielu. Pred ním bol v nej stopér bratislavského Interu L. Jurkemik. Bol to ale urputný boj od prvého anketového lístka do posledného. Na post ľavého obrancu sa v spomínanom roku tlačili traja: Fiala z pražskej Dukly, Zajaroš z Ostravy a Fieber z Dun. Stredy. Vážky sa prikláňali raz na stranu jedného, inokedy druhého či tretieho. Konečný sumár bodov vyznel napokon v prospech posledného z nich: Fieber 27, Zajaroš 26, Fiala 24... O rok neskôr bolo už Petrovo víťazstvo suverénnejšie.

Á propos, Jurkemik. Tohto futbalistu si Fieber vysoko váži. Dodnes ľutuje, že s ním nehral spolu dlhší čas. „Laco bol vynikajúci futbalista,“ tvrdí neprestajne, „zodpovedne pristupoval ku každému tréningu, zápasu, k všetkým povinnostiam vrcholového športovca. Bol vzorom bojovníka, poctivého hráča. Mal som možnosť mnohému sa pri ňom naučiť. Zvlášť ma upútal svojím pokojom, rozvahou, chladnokrvnosťou, nič ho nevedelo vyviesť z rovnováhy. Chcel by som sa mu raz podobať...“

A TERAZ - UDRŽAŤ SA NA VRCHOLE

Toto želanie sa Petrovi napĺňa. Stal sa oporou tímu zo Žitného ostrova, tréneri i spoluhráči sa môžu na neho kedykoľvek spoľahnúť, kormidelníci reprezentácie ho majú neustále na očiach, Zaradili ho na svoju súpisku, dali mu šancu v prípravných zápasoch v NSR i na Letnej proti Rakúsku. Teraz už záleží iba na ňom, či sa na vrchole udrží, či si bude počínať tak, ako jeho veľký vzor, o ktorom už bola reč. Slovenský futbal by už potreboval nie jedného, ale viac nasledovníkov typu Jurkemika.

Karol Pecze, tréner DAC, sa o Fieberovi takto vyjadril: „Má dobrú povahu a všetky predpoklady na to, aby vyrástol na kvalitného futbalistu. Z futbalovej abecedy ovláda veľa, ale ešte nie všetko. Má čo zlepšovať, zdokonaľovať. Bolo by zlé, keby svoje doterajšie úspechy precenil a začal si namýšľať, že je vynikajúci. On sám musí vedieť, že to tak nie je.“

Vie. Preto zostáva pri zemi. A usiluje sa pretaviť svoje sny v realitu.

(ŠTEFAN GROSKOP, TIP 12.10.1988)