1988/89 UEFA 2. kolo Bayern-DAC

1988/1989 Pohár UEFA, 2. kolo, 1.zápas / UEFA Kupa, 2. forduló, 1. mérkőzés

26.10.1988: DAC na slávnom mníchovskom Olympijskom štadióne prehrával 3:0, keď prišiel striedajúci Szaban a pamätným gólom dodal novú nádej pred odvetou.

1988.10.26.: A híres müncheni Olimpiai stadionban három gólos hátrányba került a DAC, amikor csereként beállt Szaban és emlékezetes bombagóljával új reményt adott a visszavágó előtt.

21. min: Hans-Dieter Flick 1:0

53. min: Jürgen Wegmann 2:0

77.min: Olaf Thon 3:0

78. min: Tibor Szaban 3:1

Šanca Mariána Takáča

A tévekamerák jóvoltából az egész ország láthatta, hogy a DAC nem játszott alárendelt szerepet, s egyáltalán nem túlzás azt állítani, hogy a döntetlen eredmény igazságosabb lett volna. Hiszen Šoltés, majd Kašpar még az utolsó percekben is egyenlíthettek volna.

Jupp Heynkes (Bayern): „Tanúi lehettünk annak, hogy egy ismeretlen csapat is okozhat nehézségeket. A DAC jobban védekezett, mint gondoltuk. Csapatommal nem vagyok elégedett. Kíváncsian várom a visszavágót...“

Pecze Károly (DAC): „Jó focinak lehettünk tanúi mindkét oldalon gólszerzési lehetőségekkel. Csapatom megiletődött volt ugyan, de nem félénk. Kár, hogy helyzeteink kihasználatlanul maradtak. Legalább egy gól még bemehetett volna...“

Természetesen nem csak a sport szempontjából voltak a müncheni mérkőzésnek utórezgései. Elvégre a világ egyik leggazdagabb és legjobban működő klubjának voltunk vendégei. Csirik Imre, akit mérnöki diplomája megszerzése után újra ott találunk a vezetésben, tagja volt a DAC Münchenbe utazó küldöttségének. Ő így emlékszik: „A németek nagyvonalú vendéglátóknak bizonyultak. Minden intézkedésüket a pontosság jellemezte. A reptérről a szállodaszobáig hordárok vitték a poggyászunkat. Megjegyzem, a csapat és köre egy másik hotelben volt elszállásolva. Két, hivatalosan melléjük rendelt személy leste ohájukat, biztonságukat. Mi vezetők, csupán a mérkőzés színhelyén láttuk őket újra. Aztán meg a közös vacsoránál, amelyre már a játékosokkal kiutazó feleségek és barátnők is meghívást kaptak...“

Už sme si zvykli, že v európskych pohároch má čs. futbal v 2. kole slabšie zastúpenie. Výnimkou nie je ani súťažný ročník 1988/89, v ktorom ostal v hre iba DAC Dun. Streda. Nedá sa nič robiť, zatiaľ máme silné mužstvá len na domácom poli, a tak len čo zaklope na dvere kvalitnejší súper, naši zástupcovia zvyčajne odchádzajú z veľkej scény predčasne. Sotva túto tradíciu porušia aj zverenci K. Peczeho, a to napriek tomu, že uhrali v Mníchove so slávnym Bayernom po solídnom výkone prijateľný výsledok. Sú vlastne v podobnej situácii ako po prehre vo Växjö, pravda, Bayern je oveľa silnejší, než bol Östers, no ešte z Pohára UEFA nevypadol, a to musí mať na zreteli aj jeho súper.

Špeciálne lietadlo z Bratislavy viezlo na prvý zápas 2. kola Pohára UEFA na svojej palube aj Tibora Mičinca. Funkcionárom Dunajskej Stredy sa podarilo všetko vybaviť deň pred odletom a v utorok 25. októbra v raných hodinách obávaný útočník DAC nastupoval (ako jediný z hráčov v slušivom spoločenskom oblečení s odznakom DAC!) do IL 18, ktorý nás po necelej hodine letu priviezol na mníchovské letisko. Tam niekoľko novinárov a fotoreportérov čakalo našu výpravu. Fotografi poprosili trénera Karola Peczeho o spoločnú fotografiu s Fieberom, Libom a Vahalom, ktorí sa zrejme trénerovi Bayernu Juppovi Heynckesovi najviac páčili pri sledovaní ligového zápasu Slovan - DAC.

na Olympijský štadión. My sme si spolu s nimi prezreli útroby 75-tisícového moderného stánku, kde boli okrem iného dve šatne - Bayernu a hostí. Obe rovnako zariadené, pozostávajúce z troch miestností: v jednej sa možno prezliekať, v druhej je masážny stôl, sprchy a v tretej bazén. Všetko priestranné, čisté. Vykurovacie zariadenie, ktoré je pod hracou plochou, zapnúť nemuseli, lebo bolo okolo 7 stupňov C. Hodina tréningu pod svetlami ubehla a keď sme sa okolo 19. hodiny vracali do hotela Regent, kde bola výprava ubytovaná, v uliciach ste už mohli zohnať Večerné noviny (Abendzeitung), kde sme našli aj spomínanú fotografiu i článok o tom, ako s Tiborom Mičincom prišli aj dvaja osobní strážcovia, ktorí ho sledujú na každom kroku. Darmo sme si lámali hlavu, kto by to mohol byť, lebo Tibor sa ubytoval spolu s Libom a v čase voľna mohol chodiť, kade chcel. Teda na jednej strane informácie seriózne a pohotové, na druhej hlúposti. Zrejme podľa hesla - aj keď to nie je pravda, je to dobre vymyslené.

V deň zápasu, v stredu 26. októbra opäť hlásali noviny „zaručené“ správy, ale aj hlasy domácich hráčov. Kapitán Bayernu Mníchov Klaus A u g e n t h a l e r sa tiež dal počuť: „Dáme im päť nula a do Stredy (tak ju skracovali v novinách a mimochodom označovali ako malú českú dedinu...) prídeme na výlet. Akoby na potvoru aj obhliadka mesta, ktorú Bayern poskytol (ale sprievodca sa vraj nedostavil?), sa skončila v Olympijskom parku a štadión zvonka akoby mal svojou mohutnosťou ešte viac zastrašiť hostí z juhu Slovenska.

S blížiacou sa hodinou zápasu skutočne strašil. Funkcionári DAC vo výprave bledli v strachu, aby ich hráči neurobili nášmu futbalu hanbu. Darmo sme ich povzbudzovali, že aj veľký Bayern tvoria hráči z mäsa a kostí. Neviem, čo sa odohrávalo medzi všetkými hráčmi, no s Rudom Pavlíkom sme počas autobusovej prehliadky mesta hovorili aj na túto tému a zhodli sa v názore, že zodpovednosť je to veľká, avšak

Dobre to zrejme povedal aj asistent trénera Justin Javorek, keď zdôraznil, že tých chlapcov, ktorí večer nastúpia, stretlo veľké šťastie zahrať si so slávnym klubom pýšiacim sa desiatimi titulmi majstra, celkom, ktorý v európskych pohároch odohral len doma 74 zápasov a z nich iba v dvoch prehral a v samotnom Pohári UEFA má na konte (od r. 1962) 37 s bilanciou 20 víťazstiev, 8 remíz a 11 prehier.

Veľký Mníchov (vyše 2 miliónov obyvateľov) a malá Streda (niečo cez 20 tisíc) sa teda o 20. hodine v stredu 26. októbra stretli v nerovnom boji. Prvý gól padol podľa očakávania: v 21. minúte získal Flick hlavou Bayernu vedenie. Lenže... Predtým mali hostia stopercentnú šancu! V 10. minúte mal Takáč z prvého kontraútoku trafiť bránku, ba čo, sieť! A dve minúty po góle znova: Pavlík prešiel až pred brankára Aumanna a už nedokázal streliť vedľa neho. To bol druhý kontraútok. A prišiel ešte aj tretí, a opäť nulový: v 43. minúte sa Mičinec opäť minul cieľa!!! Po polčase sa Bayern rozbehol. V ôsmej minúte prišla druhá úspešná hlavička Wegmanna a necelú štvrťhodinu pred koncom sa zapísal do streleckej listiny Olaf Thon, o ktorom sa dlho hovorilo, že je zranený. Zdalo sa, že trpká prehra je nablízku. Potom však prišiel nečakaný záver: najprv striedajúci

svojej doterajšej ligovej kariéry, a záver bol ešte šokujúcejší, no pre domácich šťastný: päť minút pred koncom šiel Šoltés sám na brankára Aumanna, a prestrelil bránku a potom reflexívne zdvihnutie rúk domáceho gólmana po hlavičke Kašpara znamenalo predsa len konečné víťazstvo vysokého favorita 3:1.

Takú prehru by DAC pred zápasom bral všetkými desiatimi. Avšak po piatich vyložených gólových šanciach a hlavne dvoch v záverečných minútach prišli rozpaky a my sme sa pýtali: neboli naši futbalisti pred zápasom až príliš ustráchaný a skromní? Väčšia odvaha, istota, pokoj mohli urobiť odvetu 9. novembra v Dunajskej Strede viac než zaujímavou. Avšak aj tak si hostia v Mníchove hanbu neurobili. Medzi prominentmi som v polčase zazrel aj bývalého trénera Bayernu z čias, keď v ňom ešte hrávali Beckenbauer, Maier, Breitner, Gerd Müller... Sľúbil, že po zápase sa chvíľku porozprávame. Keď zaznel záverečný hvizd poľského novinára-rozhodcu Michala Listkiewicza, zapol som malý magnetofón, do ktorého mi 65-ročný „Čik“ Č a j k o v s k i, juhoslovanský tréner žijúci v Mníchove, okrem iného povedal: „Dunajská Streda ss tu na veľké prekvapenie predstavila ako technicky perfektné mužstvo. Malo v oboch polčasoch po dvoch dobrých šanciach a nebyť pohotovosti brankára Aumanna, mohlo byť práve ono o kolo ďalej. Škoda, že vaši neboli odvážnejší, proti Bayernu, ktorý nehral dobre, si mohli trúfnuť na viac. Najmä, keď majú v kolektíve takých hráčov, ako sa mi v tomto zápase javili čísla 10 (Mičinec), 11 (Takáč), 4 (Fieber), 5 (Kašpar), 3 (Simon) i niektorí ďalší“

Aj tréner Jupp H e y n c k e s uznával po zápase kvality DAC. Zrejme ho v Bratislave so Slovanom Dunajská natoľko neprekvapila, ako potom doma. No: „V Dunajskej Strede pred zaplneným hľadiskom bude hrať DAC niečo iné než u nás a v tom je naša šanca. Pravdaže, je to oveľa lepšie mužstvo, než bola v 1. kole Legia Varšava (ako vieme, Bayern u nej vyhral 7:3 po rovnakom víťazstve doma ako nad D. Stredou), ale trúfame si.“

A na druhý deň titulky mníchovských novín oznamovali: „3:1. Bolo to slabé. Fanúšikovia Bayernu sú sklamaní“ (Abendzeitung); „Lepšiemu Bayernu chýbal veľký lesk“ (Kicker); „3:1 proti Strede! To musí stačiť“ (Tageszeitung); „Streda s hlavou na lopatkách“ (Bild). A čo náš známy Klaus A u g e n t h a l e r, ktorý pred zápasom hovoril o piatich góloch? Hodil menšiu spiatočku: „Tých 3:1 je zrejme náš štandardný výsledok v európskom pohári. Mali sme sa pri náskoku 3:0 stiahnuť a snažiť sa zabrániť gólu. Ale také vyzreté mužstvo ešte zatiaľ nie sme. Aj napriek tomu verím, že v odvete to budeme mať ľahšie. Nemusí to byť opäť 7:3 ako naposledy vo Varšave.“

No i manaž6r Bayernu Uli H o e n e s s, bývalý známy reprezentant NSR a hráč Bayernu bol v hodnotení triezvy, ba skôr kritický: „Urobili sme si to sami ťažké, pretože sme hrali málo po krídlach. Tri nula by bolo výborné. Teraz musíme v Československu ešte raz vyvinúť úsilie a bojovať.“ Hviezdička Mníchova Olaf T h o n sa tiež nechal po zápase počuť: „Keby sme vyhrali na nula, bolo by to samozrejme krajšie. Ale sme plní sebavedomia - prečo by sme práve v Strede mali prehrať?“ Vidíte ten rozdiel v názoroch pred zápasom a po ňom? Najprv pôjdu do Dunajskej na výlet a potom - prečo by sme tam mali prehrať... l to svedčí o vystúpení nášho mužstva v tomto zápase.

Popoludní vo štvrtok 27. októbra sme už odlietali. Nechýbal medzi nami Tibor Mičinec, hoci sme ani po necelých troch dňoch pobytu v NSR nezistili, ktorý z nás ho to vlastne držal v okovách. Do vlasti sme sa vrátili všetci do jedného, ako sme odlietali z Bratislavy. Pravda, len s tým rozdielom, že sme sa opäť raz presvedčili, že

Outsider z Dunajskej Stredy, pravda, aj preto, že je medzinárodne málo známy a ostrieľaný, mal šancu vstúpiť do dejín. Vo futbalovom dueli mohol Dávid prekvapiť Goliáša na jeho vlastnej pôde. Takto zostáva nádej, že sa o to môže pokúsiť pred väčšou návštevou doma, než bola na Olympijskom štadióne v Mníchove (v Dunajskej sa čaká 15 tisíc, v Mníchove bolo len 11 tisíc). Pravda, iba vtedy, ak menšiu bojazlivosť z prvého zápasu nahradí - opatrnosťou v odvete. Lebo dostať prvý gól, to by bol koniec. Nuž a prísť tak ešte raz spomínaných päť gólových šancí z Mníchova! Do dunajskostredských sietí by sa zaručene niečo chytilo...

BAYERN MNÍCHOV – DAC DUNAJSKÁ STREDA 3:1 (1:0), zápas 2. kola pohára UEFA. Hrali v stredu 26. októbra na Olympijskom štadióne v Mníchove. Góly: Flick (21.), Wegmann (53.), Thon (76.) - Szaban (78.). Žltá karta: Hodúr. Rozhodca: Michal Listkiewicz (Poľsko). Diváci: 11 000. BAYERN: Aumann - Augenthaler - Reuter, Grahammer (71. Nachtweih), Pflügler - Flick, Dorfner (76. Eck), Thon - Wegmann, Wohlfarth, Kögl. Tréner: Jupp Heynckes. DAC: Vahala – Hodúr - Kapko (71. Szaban), Liba, Fieber – Pavlík, Simon, Kašpar, Takáč – Šoltés (85. J. Medgyes), Mičinec. Tréner: Karol Pecze.

„Ste novinár?“ - spýtal sa tréner Bayernu Mníchov Jupp Heynckes muža, ktorý mu po prvom zápase Pohára UEFA s DAC Dunajská Streda na tlačovej besede položil otázku, prečo nehral s tromi útočníkmi. Preto protiotázka, lebo Bayern s tromi vpredu hral, hoci úniky ľavého krídelníka Wiggerla Kögla sa začínali hlboko v strede poľa. Tréner Heynckes po nevydarenom vystúpení Bayernu - hoci vyhral 3:1 - mal očividne zlú náladu, od nervozity bol až príliš červený v tvári, no aj tak nenaznačil novinárovi, že je diletant a zodpovedal jeho otázku.

Túto epizódu spomínam len preto, aby som bez akéhokoľvek náznaku sťažoval sa osvetlil úlohu novinára vo svete a u nás. Nie, nejde mi o žiadne nadbiehanie zástupcom siedmej veľmoci (ach, aké zastarané a u nás nepravdivé!), ale o poskytnutie tých najzákladnejších podmienok na prácu. Po príchode na Olympijský štadión v Mníchove sme sa museli pri prechode z jedného priestoru do druhého preukazovať vstupenkou potlač uniformovaným kontrolórom, ale keď sme sa dostali do miestnosti pre novinárov (kde nebol nijaký funkcionár, tréner, kamarát, sused, bývalý futbalista, rozhodca a či ktokoľvek iný, lebo aj pri vstupe tam sme museli predložil doklad), mohli sme si pred zápasom v pokoji posedieť, dievčina vám ponúkla teplú kávu alebo šťavu (i pivo), na stole chlebíček a o chvíľu ste mali v ruke skutočne perfektný predzápasový servis na dvojhárku s hlavičkou Bayernu. Nechýbali tam presné zostavy oboch s plnými menami aj číslami, náhradníci, tréneri, rozhodcovská trojica a ďalej napríklad strelci Bayernu v Pohári UEFA, v európskych pohároch celkove, postavenie oboch mužstiev v domácich ligách, dátum a miesto odvetného zápasu, ďalšie termíny Pohára UEFA...

Na štadióne má každý novinár svoje priestranné miesto (aj keď si uvedomujeme, že všetky štadióny nemôžu mať kapacitu 75 000 a spĺňať olympijské parametre), kto pravidelne zo sedadla telefonuje do redakcie, má na svojom pulte trvale zabudovaný telefón umiestený v plechovej skrinke na zámok a keď príde, otočí zámkou a aparát funguje. Aj novinársky priestor strážia uniformovaný usporiadatelia. V prestávke opäť do tepla, po zápase na tlačovku, z tlačovky výťahom do podzemia ku kabínam, odkiaľ vás nikto nevyhodí, ani z kabín nepočuť čo len hlas smerom k novinárom, aby neotravovali. Naopak, každý pokojne vyčká, odpovie na akúkoľvek otázku a až potom odíde.

Nespomínam tieto veci preto, aby som povedal, že na všetkých našich štadiónoch je to zlé, ale rozhodne niet takého, kde by to nemohlo byt lepšie, kde by sa pre propagáciu futbalu cez masmédiá nedalo zo strany usporiadateľov zápasov urobiť viac, kde by nemohla byť väčšia úcta zo všetkých strán k ľuďom, ktorí na futbal neprišli ani kričať, ani sa baviť, ale tvrdo pracovať. Nemôžem sa ubrániť, aby som nespomenul malú epizódku po zápase Bayern - DAC. Naši futbalisti už čakali na odchod v autobuse, vonku požiadal jeden z našich kolegov trénera o niekoľko slov po zápase. Vtom sa jeden z hráčov takmer osopil na kolegu so slovami, prečo zdržiava, keď oni chcú ísť do hotela. Pritom nie kolega zdržiaval,

len využil čas, keď autobus čakal na dunajskostredských funkcionárov. Predstavte si, že by skutočne kvôli informáciám pre noviny autobus zdržal...

Blíži sa odveta Pohára UEFA v Dunajskej Strede, o ktorú majú záujem aj mnohí novinári z NSR a pochopiteľne celý rad našich. Sám som zvedavý, ako tento nápor v Dunajskej Strede vyriešia. Iste nie k absolútnej spokojnosti všetkých mužov od pera. Ani veľký bratislavský štadión nie je pri nápore novinárov (a tých na kvalifikáciu s Belgickom príde veľa nielen z ČSSR, ale aj z Belgicka a ďalších krajín), príkladom pohody a starostlivosti. Nedajbože prísť v čistom obleku! To by ste ho mohli hneď na druhý deň dať do čistiarne, lebo prechod na vzdialenejšie sedadlo je možný len prejdením po sedadle pred vami sediacich. A miesta? Keď je chladno, a 16. novembra iste bude, naobliekaní spravodajcovia sa tlačia na sedadlách ani sardinky...

Naši novinári sa aj pri zahraničných cestách snažili seriózne informovať verejnosť, neprikrášľovať, hodnotiť triezvo. Často však práve funkcionári od nich chcú, aby veci nadniesli, vyzdvihovali aj vtedy, keď sa vyzdvihnúť nič nedá. V Mníchove po zápase Bayernu s DAC však nebolo potrebné naliehať. Naši reprezentanti zanechali v hlavnom meste Bavorska dobrý dojem, rozhodne lepší než nejeden súper, ktorý tu so zvučnejším menom dostal oveľa väčšie nádielky. Prekvapili svojou technickou hrou, taktickou disciplínou, bojovnosťou, nestratili prehľad, len keď sa dostali do finále svojej činnosti, gólovej šance, zlyhali na celej čiare. Ako keby brána Bayernu bola niečo iné než ostatné brány. Akoby brankár Bayernu mal dlhšie ruky než ostatní brankári. Nedostatok sebavedomia znamenal, že zápas sa neskončil ešte príjemnejšie, než napokon skončil.

Niektorí televízni diváci sa ma po príchode z Mníchova pýtali, prečo naša lavička bola taká šťastná, ako hráči Hurbanova, keď pred vyše rokom prehrali 0:2 so Slovanom... Nezvykne sa totiž prejavovať taká radosť z prehry, nuž preto tá otázka. V tomto prípade však nešlo ani tak o výsledok, ako o dôstojnú reprezentáciu oddielu, vlasti, i samých seba. V prvom okamihu teda radosť. Ale už večer po zápase - hoci pred ním by každý tento výsledok bral oboma rukami - v mysliach všetkých zainteresovaných hlodalo: nemohli sme dosiahnuť ešte viac?