Tragédia: Zahynul Ladislav Tóth, legendárny útočník DAC-u

 

Ladislav Tóth (1.5.1954 - 7.6.2012)

Vo veku 58 rokov včera tragicky zahynul legendárny futbalista DAC-u z prvej polovice 80-tych rokov minulého storočia, Ing. Ladislav Tóth.

 

Bývalý skvelý stredný útočník, člen legendárnej trojky Audi-Tóth-Majoros, s krátkou prestávkou počas vojenskej služby, strávil v DAC osem sezón - od 1978/79 do konca ročníka 1985/86. Rodák z Dolného Štálu hral už ako 17-ročný okresnú súťaž za mužov svojej rodnej obce. Talentovaného  hráča si vyhliadla Nitra, kde v drese prvoligovej Plastiky nastúpil vo federálnej lige na 34 zápasov a dosiahol sedem gólov. Po ukončení inžinierskeho štúdia sa vrátil domov a posilnil DAC. Veľkou mierou sa pričinil o postup z divízie do Slovenskej národnej ligy (SNL) a neskôr aj o historický prienik DAC-u medzi federálnu elitu. Počas piatich sezón v SNL odohral 106 stretnutí, v ktorých dosiahol 68 gólov, čo je klubový rekord v druhej najvyššej súťaži. Dvakrát bol kráľom strelcov SNL a v závere kariéry sa mu splnil sen zahrať si najvyššiu súťaž aj v žlto-modrom drese DAC: v sezóne 1985/86 pridal 28 štartov v československej lige, strelil v nich 5 gólov.

 

Podľa informácií portálu parameter.sk Ladislav tóth zahynul včera poobede pri obci Zlatná na Ostrove, kde prechádzal pešo cez hlavnú cestu I/63, vedúcu z Bratislavy do Komárna. Jeho život vyhasol po zrážke s kamiónom, podľa očitých svedkov bol po osudnom okamihu ihneď mŕtvy.

 

Laci bácsi, odpočívajte v pokoji!

(nk, 8.6.2012)

 

 

Pamiatku Ladislava Tótha si pripomíname citáciou z diela Tibora Poóra Retro - dunajskostredský futbal rokov osemdesiatych:

 

„Bólints Laci“

 

Pamätné nožničky, ktorými kanonier Tóth Laci potešil zaplnené tribúny. Stalo sa tak v sezóne 1984/85.

Koľko bolo pokusov dostať to na filmové plátno. Spomalene. Slow motion. Preniesť na celuloid ten úžasný pocit. Byť vo vytržení z najefektnejšej parády, ktorá sa dá vo futbale dosiahnuť. Aby mohli všetci v prítmí kinosály prežívať ten magický pocit. Pre zvýšenie efektu napísať scenár tak, aby gól padol v poslednej minúte zápasu. A mal by byť, samozrejme, víťazný! Všetky tieto kinematografické pokusy však v porovnaní s realitou vyznievajú smiešne a trápne. Dokonca aj ten pokus s futbalovým kráľom Pelém a Silvesterom Stallonem. V tomto prípade nepomáha ani továreň na sny - Hollywood. Ani so svojimi štúdiami na špeciálne efekty.

 

Tak „dreamstudiovo“ sa to podarilo v reálnom zápase Rivaldovi v Lige Majstrov. V poslednej minúte - víťazný gól na 3:2 z hranice šestnástky - klasickými nožničkami...

 

V jednej sezóne 20 gólov, v druhej 22 a v tretej 22 gólov. To všetko v sezónach, v ktorých sa DAC Dunajská Streda pokúšal o postup. Ako vieme, na tretíkrát sa to podarilo. Ak sa nejaký klub pokúša o postup do najvyššej súťaže, nie je od veci, ak má útok ako lusk a v ňom kanoniera jedna báseň.

A ani to, ak má ten kanonier po svojom boku ľavé krídlo, ktorého centre sú pohladením lopty - majúce v sebe v jednom momente skoncentrovaný všetok futbalový um. A ani to, ak má po svojom boku extrémne rýchle pravé krídlo, servírujúce prudké lopty.

 

Kanonier týmito darmi málokedy pohrdne a výsledkom je množstvo gólov a množstvo krásne prevedených útočných výpadov. Kanonier najčastejšie využíva svoju hlavu. Či už na v tom čase málo praktizované „kollerovské“ sklepávanie vysokých prihrávok od spoluhráčov, alebo na samotné ohrozenie súperovej svätyne. Je to jeho obchodná značka. Nie náhodou sa totiž skanduje na štadióne „Bólints Laci“.

 

Kanonier menom Tóth Laci, napriek tomu, že na hlavičkovanie mal zbrojný pas, svoj najkrajší gól dosiahol úplne inak. Ako?

 

Máme na krku zápas s Púchovom. Ešte stále nie sme v lige. Keď hráme doma, tak otázka nie je či vyhráme, ale o koľko. Vo väčšine zápasov, ak prvý gól nepadne v prvom polčase, ľudia už šomrú a pýtajú sa – „No, mi van má’?“

 

Kazisveti futbalu z Púchova sa od začiatku lepia na našich hráčov ako cukrová vata. Pre nich by bolo najlepšie, ak by sa hralo bez lopty. Tak by bez problémov udržali vytúženú remízku. Niekto je však proti. Z pravej strany letí prudký center smerom na Tótha. Vyzerá to tak, že sa mu nepodarí hlavičkovať, lebo ten center nie je úplne ideálny. Laci však urobí niečo, čo vyrazí dych nielen „kanagonovému“ obrancovi, ale aj divákom na štadióne. Švih telom - na chvíľu sa zavesí do luftu - a famóznymi akrobatickými nožničkami v úvode zápasu strieľa svoj životný gól. Najkrajší. Z tej nádhery je celý štadión v tranze a na dôchodcovskej tribúne tlieskajú na spôsob „standing ovation“ aj tí, čo už majú niekoľko rokov prilepené zadky na sedačky...

 

Ak Vám môžem poradiť, nechoďte do požičovní, nesťahujte z netu a nechoďte do kina. Nič zo spomínaného nerobte, ak si chcete dopriať krásny pocit z parády – z gólu nožničkami. Nakašírované somariny sú nanič. Ozajstný zážitok je vidieť niečo také naživo. Tak, ako nám to doprial svojho času Laci Tóth. Pán po ktorom diváci pokrikovali „Bólints Laci“. Napriek tomu majú pamätníci zimomriavky pri spomienke na gól, ktorý nedal hlavou...

 

Sieň slávy

 

Majoros Gyuri. Tóth Laci. Audi Gyuri. O každom sa dá písať a hovoriť jednotlivo. Každý z nich si osobitne zaslúži byť v Sieni slávy dunajskostredského klubu. Ale patria tam aj spolu, ako útočná trojica. Ako nezabudnuteľný útok Audi - Tóth - Majoros s nezabudnuteľnou hráčskou „chémiou“.

 

Často mi v tejto súvislosti napadá termín - rodinné striebro. Vo futbale to vo vyspelých kluboch znamená – všetko, čo si klub nadmieru cení. Cení a opatruje. Pravidelne čistí a leští. Podobne, ako sa to v dobrých rodinách robí s ozajstným rodinným striebrom. Rodinné striebro - hráč požíva vo vyspelých kluboch úctu. Je hýčkaný a pri domácich zápasoch pri jeho príchode majú mladšie generácie zimomriavky. Lebo ich poznajú a vedia čo všetko títo hráči - tieto rodinné striebra - spravili pre ich milovaný klub v minulosti. Klub pre to, aby sa na nich nikdy nezabudlo, robí všetko. Vyslovte v Barcelone meno Kubala. Vyslovte v Madride meno Puskás. Vyslovte v rakúskom meste Innsbruck meno nemeckého futbalistu Hansi Müller. Vyslovte na Bohemke meno Panenka. Et cetera, et cetera...

 

Chcel by som Vám teraz predstaviť troch pánov z dunajskostredského rodinného striebra. Svojho času sme ich vídavali prichádzať na tréningy na bicykloch. Dnes možno smiešne, keď vidíme parkovisko premenené pomaly na autosalón. Prichádzali na štadión, kde sa išli počas zápasu roztrhať. Na štadión, kde rozdávali radosť z futbalu. Futbalisti, ktorí na tom štadióne nechávali kus seba. Hráči pre ktorých ten žlto-modrý dres znamenal vždy viac, ako len predpísané zápasové oblečenie. Hráči, ktorí keď sa zahralo zle, boli smutní a nevedeli v noci zaspať. Hráči, ktorí keď sa zahralo krásne, boli šťastní-prešťastní. Futbalisti, ktorí nám pripravili chvíle na ktoré nikdy nezabudneme. Na ich hru sa pamätáme, ale skúsme nezabudnúť ani na nich.

 

Takže mi dovoľte, aby som Vám predstavil pána Majorosa, pána Tótha a pána Audiho!

Ak ste si to nezapamätali, tak to skúsim znova. Pán Majoros Gyuri! Pán Tóth Laci! Pán Audi Gyuri!

A pre istotu, aby sa naozaj nezabudlo. Naše ikony a vzory z rokov osemdesiatych! Pán Majoros Gyuri! Pán Tóth Laci! Pán Audi Gyuri!

 

A ak aj teraz hrozí, že si to nebudete pamätať, tak to skúsim naposledy.

Ďakujem Vám famózny a legendárny útok AUDI - TÓTH - MAJOROS!!!

(Tibor Poór, marec 2009)