Naša šálka kávy s... (Exkluzívny rozhovor s Rostislavom Prokopom a Dariuszom Pawlowiczom)

Young and restless soccer (časť prvá)

Páni tréneri, poprosím Vás o malé predstavenie sa. O tebe Rosťo vieme, že si bývalý prvoligový hráč. Čo nasledovalo po ukončení vrcholovej kariéry?

Rosťo: „Pokračoval som v béčku v Orechovej Potôni, kde som dostal na starosť mládež a neskôr mužstvo dospelých. Po čase som sa vrátil do Dunajskej Stredy, kde som začal trénovať mladší dorast. K ročníku 1996 som sa dostal v podstate tak, že ich nemal kto trénovať. Po nich som trénoval mladší dorast a neskôr starší. Asi mi jednu vec niektorí ľudia v Dunajskej môžu mať za zlé, ja si však myslím, že som vtedy neurobil nič zlé. Dostal som totiž ponuku z Galanty, ale bohužiaľ prišla v nepravej chvíli, v čase letnej prípravy. Situáciu som riešil spôsobom, že som povedal primátorovi Galanty, ak si ma vyžiada z Dunajskej Stredy a Dunajská kývne, tak ja pôjdem. Primátor Galanty sadol do auta a dohodol sa s našim primátorom. Odchodom do Galanty som si samozrejme zabuchol dvere do DAC-u, ale to je dlhší príbeh... V súčasnosti som v Slovane, trénoval som U14-ku a mal by som prevziať U15-ku.“

Dariusz, vo vašom profile je uvedené, že ste kvôli zraneniu museli veľmi skoro prestať s futbalom...

Dariusz: „Hral som druhú poľskú ligu. Úspešnejší som však bol ako dorastenec. Mám za sebou zopár reprezentačných zápasov za poľskú osemnástku. Na VŠ som počas gymnastiky spadol z hrazdy, zranil som si chrbticu a bolo po futbale. Ako tréner som začal s mládežou, čo bolo v Poľsku po ukončení Inštitútu Športu povinné. Nikto nemohol z Inštitútu trénovať ihneď mužstvá v prvej alebo druhej lige. Najprv sme si museli odkrútiť prax pri mládeži. Pracoval som tri roky so žiackym mužstvom a dosiahol som s ním svoj najväčší úspech, šieste miesto v prvej lige. Nasledovala „srdcová emigrácia“ na Slovensko (smiech). V roku 1990 som začal v DAC-e s Lacom Kalmárom trénovať mladší dorast B. Neskôr som pracoval ako učiteľ na základných a stredných školách. Postavil som si dom v Kr. Kračanoch, kde som sa stal aj trénerom. Počas ďalších troch rokov v Jurovej sa nám podaril postup až do piatej ligy. No a potom som sa dostal k Rosťovej 96-ke.“

Máte rôzne východiskové pozície, ktoré naznačujú možno aj trochu odlišnú trénerskú filozofiu. Je tomu tak?

Rosťo: „Ja som vychádzal hlavne z toho, že som odchovancom Baníka Ostrava, v osemdesiatych rokoch špičky československého futbalu. Futbal sa až tak nemení, samozrejme prechádza určitými etapami, ale taká tá poctivá práca, seriózny futbal na serióznej úrovni, to stále ostáva. Dodnes čerpám z toho, čo ma naučili a vtĺkali do mňa tréneri v Ostrave. Z Ostravy rokov osemdesiatych sa dnes podľa mňa všetko kopíruje. Či už akadémie, alebo sťahovanie hráčov z celej Severnej Moravy.“

Dariusz, vy ste pedagóg, nazeráte aj na trénerstvo z pohľadu pedagóga?

Dariusz: „Áno. Pri dospelých ani veľmi nie, ale pri deťoch a chlapcoch áno. Mne mužstvá dospelých nesedia doteraz, aj teraz som odmietol ponuky trénovať mužstvá dospelých. S dospelými už pracovať nechcem, nebaví ma to a ani neláka. Možno práve preto, lebo prevažuje u mňa pedagogické hľadisko. A pri chlapcoch som sa vždy viac cítil ako ich pedagóg než tréner.“

Rosťo, Dariusz už vyslovil, že sa chce venovať výlučne mládeži. Ako si na tom ty?

Rosťo: „Moja cesta ako futbalistu, veď si ma pamätáš, bola cestou, kde som si musel všetko oddrieť, nedostal som nič zhora. Musel som si svoju cestu prešliapať. Myslím si, že rovnako to je a bude aj v trénerskej robote. Idem zospodu, pomalými krokmi a myslím si, že je to takto lepšie. Ako hráč som poznal okresnú súťaž aj prvú ligu a môžem sa preto s hocikým baviť o dianí v okrese a aj v lige - mám prehľad. Samozrejme, mám ambície trénovať dospelých, musím si však najskôr urobiť Pro-licenciu.“

Ako by ste charakterizovali mládežníckeho trénera v roku 2011? Nadšenec, fanatik alebo kamikadze? (smiech)

Dariusz: „Môžem hovoriť len o sebe. Viem povedať svoju úvahu, ak sa budem pozerať cez svoju prizmu. Človek, ktorý má rád futbal a musí ho mať veľmi rád. Človek, ktorý chce pomôcť talentovaným chalanom a dopriať im, čo nebolo dopriate jemu. A  možno najdôležitejšie - je to sponzor. Akokoľvek to zoberieme. Či dáva, alebo čaká až mu bude dané, to je jedno. Myslím, že mi rozumiete.“

Rosťo: „Myslím si, že to musí byť predovšetkým nadšenec. Trénerská práca u mládeže totiž určite nie je adekvátne ohodnotená. Musí odolávať rôznym vplyvom a musí byť silnou osobnosťou. Akurát som čítal jednu zaujímavú myšlienku na nete. Ligové mužstvo dospelých môže trénovať ktokoľvek kto má licenciu, ale dobrý tréner mládeže môže z fleku trénovať dospelých. Niečo na tom bude. Je iné trénovať žiakov a skladať mozaiku hráča, než dostať hotového hráča. Mládežnícky tréner je nadšenec, samozrejme keď robí svoju prácu zodpovedne a chce chlapcov niekam posunúť.“

Dariusz: „Ja by som trochu podoprel Rosťové slová. To čo sa robí v mládežníckom futbale je o budovaní. Dnes veľká väčšina prvoligových klubov len skladá. A skladanie nie je budovanie.“

Nahrali ste mi na otázku. Keď ste ako tréneri začali, mali ste nejaké predstavy. V čom je najväčšia diferencia medzi vašimi predstavami a skutočnosťou? Nemám na mysli iba peniaze, skôr systémové veci.

Rosťo: „Ja môžem porovnávať, keď porovnám prácu v Slovane a v DAC-e. Samozrejme, nie je to ideálne nikde na Slovensku, možno v jednom alebo dvoch kluboch. Je to ťažké, keď nie je potrebné zázemie, vtedy sa veľmi ťažko robí. Ale i tak sa dá, ak je nejaká koncepcia a ak sú určité pravidlá, schémy a hierarchia trénerov. Myslím si, že to bol aj prípad Dunajskej Stredy, kde chýbala najmä hierarchia trénerov, kompetencie a chýbal systém. To tu asi nebolo a nie je.“

Chýba pavúk kompetencií, aký vidíme vo firmách?

Rosťo: „Áno, futbalový klub musí fungovať na báze firmy alebo inštitútu, kde je hore majiteľ a pavúk ide dole až k nejakému trávnikárovi.“

Dariusz: „Zložité, veľmi zložité. Na  Rosťových slovách je veľa pravdy. Budem hovoriť o poslednom roku a pol. Prišiel som s určitými predstavami do funkcie kvázi metodika, ktorý sa mal postarať o to, aby bol zavedený spomínaný systém a začal postupne fungovať. Úprimne poviem, veľmi ťažko sa tieto veci presadzovali. Snažil som sa spolupracovať s trénermi, ale  zistil som, že to nemá veľký význam, pretože nemožno niekoho „úkolovať“, pokiaľ nie je adekvátne ohodnocovaný. V konečnom dôsledku to skončilo tak, že nakoľko moja  funkcia metodika bola za takýchto okolností zbytočná, prebral som po Stanovi Lieskovskom mužstvo. Ale to som už trochu odbočil. Áno, systém tu... no proste nie je. Môžeme čokoľvek hovoriť.  Mali sme snahu vytvoriť futbalovú akadémiu, ale aj to išlo akosi do stratena.“

Spomínate systémovú nefunkčnosť. Ja by som pridal ešte jednu vec. Rodičia. Na jednej strane, veľmi často, a aj u nás v Dunajskej Strede, funguje mládež, zdá sa, prakticky na báze rodičovského fanatizmu. Bez nich by to nešlo. Čo je dobré, lebo sa vytvára komunita ľudí, ale na strane druhej sa vygeneroval iný problém. Ak niekto do mládeže vloží financie, takmer každý si mylne vysvetľuje, že poskytnutie sponzorstva oprávňuje darcu zasahovať do kompetencií trebárs trénerov. V podstate tým podľa mňa negujú pozitívne účinky finančnej podpory. Čo si o tom myslíte?

Rosťo: „V tomto máš pravdu, ale zase je to o pravidlách a o komunikácii. Čiže, áno, rodič dá nejaké peniaze, ale tým to musí končiť. Keď je mu vysvetlené, tak je na rodičovi či peniaze za týchto podmienok dá. Ak sa nájde rodič, ktorý trénerovi zasahuje do kompetencií, musí sa nájsť človek, ktorý s ním spraví poriadok.“

No veď práve. Kompetentní majú zábrany povedať týmto rodičom „STOP!“, lebo sa boja konfliktu.

Rosťo: „Ale v takýchto  prípadoch predsa musíš ísť do konfliktu...“

Ale vyzerá to tak, že v slovenskom futbale sa do takýchto progresívnych konfliktov nechodí...

Rosťo: „Pozri, my sme s Dariuszom tiež cez všetko prešli, aj my sme dávali do toho dosť peňazí. Mal som v mladšom doraste dvoch fantastických ľudí, nech to bol Ivan Csiffári alebo Csonga Lajos. Urobili kvantum práce pre mužstvo, ale nikdy neprišli za mnou, aby ich syn hral. Poviem Ti jeden príklad. Dnes sa na tom už smejeme, ale vtedy prišiel Tibor Szaban na zápas môjho mužstva, v ktorom bol aj jeho syn. A začal koučovať zápas. Ja som zakričal, že nie je v Gabčíkove, že je rodič a toto nesmie robiť. To isté som raz vyviedol Dariuszovi, pamätáš sa?“

Dariusz: „Pamätám.“

Rosťo: „Dariusz mi povedal to isté ako ja Tiborovi. Dariuszovi som sa išiel ospravedlniť. Ak máš sebareflexiu, tak sa ospravedlníš. A ak to rodičom niekto rozumne vysvetlí a oni sú inteligentní, pochopia.“

Dariusz: „Opäť musím povedať, že Rosťo má jednoznačne pravdu, len bohužiaľ, platí to o rodičoch, ktorí v sebe tú všeobecnú inteligenciu majú. Z roka na rok je to s nimi zložitejšie. Ja som na nejaké siahodlhé presviedčanie trochu rezignoval. Raz jedno sedenie na túto tému vyvolalo úplnú „revolúciu“. Dnes už na takéto debaty nemíňam energiu.“

Obidvaja ste zároveň aj rodičia, ktorých deti hrali, hrajú v mužstve, kde ste alebo ste boli trénermi. Veľa vášní vyvoláva aj fakt, že rodičia viacerých detí boli bývalými aktívnymi hráčmi. Aká je tvoja odpoveď na otázku: Ľutuješ, že si svojho syna dal na futbal?

Rosťo: „Neľutujem. Dariusz prebral po mne mužstvo z jedného prostého dôvodu. Mal som dve mužstvá a vedel som, že je ťažké takto trénovať, ale predovšetkým som vedel, že nemôžem trénovať svojho syna. Som na svojho syna dosť prísny, čo sa týka futbalu. Aj keď zachytá dobre, ja mu nepoviem, že zachytal dobre, ale snažím sa mu vysvetliť negatíva, čo je mi dosť vyčítané. Aj preto som ho prestal trénovať. V Bratislave som ho polrok musel trénovať, lebo iná možnosť nebola. Hm... Je to veľmi ťažké. Som dosť kritický, to musí byť veľmi dobrý výkon, aby som pochválil hráča, samozrejme aj to opatrne, ale poloha otca-trénera futbalistu je veľmi ťažká a ťažko ju znášam. A ešte keď si vedľa mňa sadne moja žena, tak potom je to už naozaj veľmi ťažké. (smiech) Na futbale sú totiž najhoršie mamičky. Nie otcovia, ale mamičky... Mamička futbalistu. A ja mám jednu doma...“

Dariusz: „Trochu odľahčene poviem, mal som asi „šťastie“, že môj syn bol dlhodobo zranený. Nemal som dilemu, hlavne keď záležalo na postupe. Inak, ja som na svojho syna tiež kritický, teda bol som. Už nie som, lebo som zistil, že vo veku 15 rokov moje argumenty neberie. On si vypočuje Vás a podľa Vás sa bude chovať, ale podľa mňa nie. Momentálne bojujeme, aby sme prekonali prvé náznaky puberty. Je to skutočne zložité. Mať v mužstve syna? Odporúčam a budem odporúčať a aj sám sa budem vyvarovať tomu, aby som mal syna v mužstve. Bez ohľadu na jeho výkonnosť mi skôr či neskôr bude niekto jeho zaradenie vytýkať. Na druhej strane, vždy si myslím, že môže hrať alebo robiť  veci o 50 percent lepšie.“

Rosťo: „Samozrejme, je to ťažké aj pre chlapcov. Možno v Dunajskej Strede nie, ale v Bratislave to synovi na začiatku dávali jasne najavo.“

Uzavrime túto tému a prejdime na ďalšiu. Všetci chceme vidieť v mužstve dospelých sebavedomých futbalistov, výrazné individuality a hráčov, ktorí zoberú na seba zodpovednosť. A ja sa pri jednej príležitosti dozviem, že by tréner mládežníckeho mužstva nemal vyzdvihnúť talenty, nadaných chlapcov. Nevyslovte myšlienku, čo je podľa Vás správne, ale skúste vysloviť pro aj kontra argumenty.

Dariusz: „Skúsim sa na to pozrieť ako pedagóg. V tomto veku je nesmierne dôležité práve to, aby hráč vedel, že to čo robí, robí dobre. A tréner mu to môže povedať len prostredníctvom toho, že hráča vyzdvihne. Áno, ty si lepší ako ostatní! Na druhej strane, pre zvyšných niet väčšej motivácie, ako sa doťahovať na lepšieho spoluhráča. Takto môže tréner docieliť, že slabší bude chcieť trénovať s lepším. Ísť s ním do dvojice na cvičenie a podobne. Z pedagogického hľadiska nevidím žiadne mínusy vyzdvihnutia hráča. V tomto veku. V tomto veku je to pre nich motivačný faktor. Inú motiváciu, ak nehrajú pred väčšou diváckou kulisou, nemajú.“

Dariusz, teraz mi napadlo, keď už spomíname školu, veď pätnásťroční chalani sú rovnakému procesu vystavení v škole už sedem rokov pri známkovaní, nie?

Dariusz: „Presne tak. To nie je pre nich žiadna novinka. Ale Tibor, veď ich výkony sú známkované u nás po každom zápase! V niektorých kluboch, v tréningovom procese existujú výkonnostné TOP skupiny. Tréner ich ani nemusím vyzdvihovať, samotná existencia TOP skupín v tréningovom procese je vyzdvihnutím hráča. To čo ste spomenuli, možno viac prekážalo rodičom, ktorých deti neboli spomenuté.“

Dobre Dariusz, to je možné, ale odhliadnuc od toho, skúste sa zamyslieť nad tím v čom to môže byť zlé?

Dariusz: „Ak jedného vyzdvihnem a zároveň druhého pokarhám. Inak nie.“

Rosťo: „Je to aj o individuálnom prístupe, buď to chlapec má v hlave a dokáže si veci ustrážiť, alebo nie. A je to aj o inteligencii. Vieme, že sú hráči, ktorí majú talent od pána Boha, ale za šesť rokov možno o nich nebudeš počuť. A naopak sú hráči, ktorí sú teraz niekde dole, ale usilovnosťou a tým, že majú v hlave všetko zrovnané, doženú stratu. Ja vychovávam hráčov k tomu, aby boli psychicky odolní, pretože si podľa mňa chlapci už v tomto veku musia dôležité veci ustrážiť v hlave.“

(Tibor Poór, 30.6.2011)

Naša šálka kávy s... (Exkluzívny rozhovor s Rostislavom Prokopom a Dariuszom Pawlowiczom) - Young and restless soccer 2. časť »»»