Na futbal ešte určite pôjde

Kristián Lengyel (18) z Hviezdoslavova, ktorého v Dunajskej Strede takmer ušliapal dav, bude mať trvalé následky. Má za sebou niekoľko náročných operácií a noci plné bolesti. Počas divokého zásahu v stretnutí Dunajská Streda – Slovan totiž utrpel komplikovanú zlomeninu krčného stavca a sánky. Navyše, na ľavé ucho už nikdy nebude poriadne počuť.

Pamätáte si na osudnú chvílu, keď ste sa ocitli pod nohami fanušikov a ťažkoodenci tĺkli hlava-nehlava?

– Veľmi nie. Viem, že okolo nás prechádzali ťažkoodenci. Tí sa práve menili s inou skupinou. Tá druhá sa na nás z ničoho nič vrhla a začala mlátiť. Chcel som utiecť, ale nemal som kam. Dostal som niekoľko úderov. Spadol som ako podťatý na betónové schody. Ľudia kričali a revali o pomoc. Pocítil som hroznú bolesť. Nevedel som sa postaviť. Skákali po mne. Lapal som po dychu a odrazu sa mi zatmelo pred očami.

Vraj ste ešte niečo hovorili, keď vás kriesili pri vrtuľníku...

– Netuším čo. Prebral som sa až v nemocnici. Bolo to strašné. Neuveriteľne ma bolelo celé telo.

Odkiaľ sa dozvedeli rodičia, čo sa vám stalo?

– Volali mi na mobil, ale ten mi vypadol. Má ho fanúšik z Maďarska. Ten im povedal o mne všetko.

A telefón už máte späť?

– Volali sme naň a chlap, čo ho má, mi sľúbil, že mi ho vráti. Spolu s ním ma prídu pozrieť aj fanúšikovia z Maďarska, ktorí boli na spomínanom zápase.

Čo vám mamina povedala, keď vás dobitého zbadala na lôžku?

– Bola v šoku, takže si ani z týchto chvíľ veľa nepamätám. Rodičia však boli pri mne vo dne v noci. Bez nich by to bolo ešte tažšie. Nikdy im to nezabudnem.

Vedeli ste, že vám hrozilo ochrnutie?

– Áno, lekári však odviedli skvelú robotu. Povedali, že som sa druhýkrát narodil. Ale najviac ma potešili, keď mi oznámili: Kristián, budeš chodiť. To mi neuveriteľne odhľahlo. Som totiž taký človek, ktorý doma neobsedí.

Čo vás viac bolelo? Údery obuškami, alebo keď ste otvorili oči po operáciách?

– Viete, na štadióne to bolo všetko také rýchle. Vlastne som ani nestíhal registrovať bolesť. Potom v nemocnici som si však svoje vytrpel. Bolel ma každý centimeter môjho tela.

A čo dnes? Mávate bolesti a nočné mory?

– Dá sa to zvládnuť. Nočné mory nemám, pretože veľa toho nenaspím. Spať totiž môžem len posediačky. Spím najviac hodinu alebo dve.

Už ste videli zábery a fotky, keď vás mlátili?

– Videl... Na internete som dokonca videl, ako po mne skáču ľudia a moji priatelia sa mi snažia pomôcť. No v tom pekle to nešlo.

Zrejme budete mať trvalé následky. Neuvažujete, že to budete riešiť súdnou cestou?

– Ešte nevieme. Najprv sa musím dať dokopy. Toto sú pre mňa strašné dni. Ako som už hovoril, som človek, ktorý neobsedí doma. Stále musím niečo robiť. Už teraz sa teším do práce a za partiou, s ktorou zatepľujeme domy. Veľmi ma to baví.

A čo futbal? Išli by ste zas na podobný zápas?

– Zápas proti Slovanu bol môj prvý. Nahovorili ma naň kamaráti z práce. Nevedel som, kam mám ísť. A keď sa to strhlo, netušil som, čo sa vlastne deje. Napriek tomu, čo sa stalo, pôjdem určite ešte raz na futbal.

Koho viníte z toho, čo sa vám stalo?

– Neviem, ako to chodí na futbale. Veď som tam bol prvýkrát. Pôvodne tam mal ísť aj otec. Chvalabohu, že nešiel. Jedno však viem iste. Dodnes netuším, prečo nás policajti bili a viem aj to, že po tomto incidente ich vôbec nemám rád. Môj syn určite policajtom nebude.

Utrápená mama

Matka Kristiána Lengyela tiež toho veľa v posledných dňoch nenaspala. Má za sebou niekoľko uplakaných a prebdených nocí. K incidentu, kde jej syn takmer prišiel o život, aj dnes ťažko hľadá slová. „Hlavne, že je už konečne doma,“ povzdychla si mama, pre ktorú starosti zďaleka neskončili. „Dodnes sa mi nechce uveriť, čo sa stalo. Ale viem, že môj syn nič zlé neurobil a vôbec sa na neho nehnevám,“ dodala.

(JOZEF ŠATARA, Plus jeden deň, 18.11.2008)

NA ŠTADIÓNE: Kristiána takmer ušlliapal dav.

Foto: autor, JÁN ZEMIAR