Ján Hodúr vstúpil do okruhu päťdesiatnikov

Do DAC prišiel pred jarnou časťou sezóny 1983/84 ako 26-ročný, už s prvoligovými skúsenosťami zo Slovana a Petržalky. Napokon tu zostal až do konca kariéry vo vrcholovom futbale, bol pri najväčších úspechoch klubu a stal sa jednou z jeho legiend. V nedeľu 1. júla rozšíril okruh päťdesiatnikov. Ján Hodúr.

Aké spomienky máte na roky strávené v DAC?

„To boli krásne roky. Obdobie v DAC bolo určite najkrajšie, čo som počas kariéry na Slovensku prežil. Bol to vrchol aj pre dunajskostredský futbal. Prvé dve sezóny som ešte zažil v  SNL, až potom sme postúpili s Karčim Peczem.“

Vráťme sa do zimnej prestávky sezóny 1983/84, keď ste do DAC prestúpili. Kto stál za vašim príchodom zo Senice? Čo vás presvedčilo prestúpiť na južné Slovensko?

„Prakticky ma sem dotiahol Ďuri Szikora, ktorý ma poznal v pôsobenia v Martine a v Senici. Bol to práve on, kto bojoval za to, aby som prišiel do Dunajskej Stredy. Hlavný dôvod toho, že som sa pre DAC rozhodol, bol zdravotný stav môjho syna. Ako astmatik bolo preňho prostredie v Senici nezdravé, Hodvábka mu nevyhovovala, preto sme sa rozhodli pre zmenu. Neľutujem. Napokon sme sa tu aj usadili a dodnes tu žijeme.“

Aký bol najväčší úspech vo vašej kariére?

„Určite to bolo víťazstvo v slovenskom a československom pohári, ako aj zápasy v európskych pohároch, či už s Bayernom, alebo švédskymi, dánskymi a ďalšími súpermi. Čo ma celý život mrzí je, že som obidva pohárové finále musel vynechať. Bol som po operácii krížnych väzov v kolene a odsledoval som to s barlami v Prahe v televízii. Bolo to dosť stresujúce, ale aj ja som prežíval tú eufóriu a radosť z toho, že to dobre dopadlo.“

Svojho času ste boli aj kapitánom mužstva. Ako v tom čase prebiehala jeho voľba?

„Pravdupovediac si to ani nepamätám. V tom čase bol kapitánom Duško Liba, s ním sme sa striedali.“

Ste v kontakte s bývalými spoluhráčmi?

„Určite, áno. S veľkým množstvom sa pravidelne stretáme, najmä pri zápasoch starých pánov. S Dušanom Libom máme vedľa seba chaty v Bodíkoch, tam sme prakticky celé leto, s ostatnými si občas zavoláme. Menej sa vidíme s tými, ktorí sú v Čechách, Šrámek, Vahala. Ešte s Mičincom sme sa vídali, keď tu trénoval.“

V deväťdesiatich rokoch ste sa do DAC vrátil v roli trénera – asistenta.

„Robil som asistenta Dušanovi Radolskému, Ladislavovi Škorpilovi aj Dušanovi Libovi. Popritom som hral v Rakúsku a keď čas dovolil, vypomáhal som ako druhý asistent trénovaním brankárov a sledovaním súperov.“

Čím sa dnes bývalá opora DAC-u zaoberá?

„Sedemnásť rokov som hral v Rakúsku, prešiel som rôznymi súťažami od tretej ligy nižšie. Doma som druhý rok, pracujem na čerpacej stanici v Dunajskej Lužnej a popritom trénujem Vrakúň.“

Sledujete dnešný DAC?

„Už dlhšiu dobu to nejako podrobne nesledujem. Výsledky si pozriem, ale žeby som musel byť na každom zápase, to nie. V uplynulej sezóne som videl len jeden domáci zápas. Chýba kvalita, nemalo ma čo pritiahnuť. Ale DAC-u stále fandím.”

Ako by sa podľa vás mohol váš bývalý klub dostať zo súčasnej nelichotivej situácie?

„Podľa mňa by sa takých radcov našlo veľa. Futbal v Dunajskej Strede sa nezanedbal posledné dva - tri roky. Minimálne desať rokov sa využíva systém hosťovaní, v ktorom sa určite zneužívalo to, že sa v tom točili peniaze. Základom mužstva musia byť domáci hráči, vlastní odchovanci, za ktorých sa nemusia vyhadzovať financie. Investovať sa malo do vlastných hráčov, udržať ich tu zmluvami, a nie hneď každého, kto bol trošku kvalitnejší, predávať. Hráči ako Borbély sa tu mali udržať ešte pár rokov dobrými zmluvami. Namiesto toho sa automaticky predávali. Chýbala snaha ich udržať, práve naopak, cieľom bolo predať čo sa dalo. A namiesto nich vodili hráčov, ktorí sa inde nezmestili do kádra. V tom vidím hlavné príčiny pádu. Aj pre trénera je problém, keď mu privedú päť hráčov týždeň pred súťažou a musí ich narýchlo zabudovať do mužstva.“

Otcovia – futbalisti väčšinou čakajú, že sa ich synovia vydajú v ich stopách. Ako to bolo u vás?

„Do dvanástich rokov som si myslel, že môj syn bude lepším futbalistom ako ja. Odkedy začal chodiť, bol so mnou stále na ihrisku a kopal do lopty, takže mal dobrú techniku. Potom sa ale začali prejavovať povahové vlastnosti a hoci hral za Gabčíkovo a Viesku, zistil som, že futbal ho živiť nebude.“

(nk, 5.7.2007)

Vizitka Jána Hodúra»

VYTIAHLI SME Z ARCHÍVU:

Fanúšikovia - pamätníci si spomenú, že Ján Hodúr bol poctivým pracovníkom stredu poľa, a keď bolo treba, zaskočil aj v obrane. O tom, že s loptou občas dokázal robiť divy, svedčí záznam z ligového zápasu so Spartou z jeho poslednej sezóny v DAC. Sledujte, akým parádnym spôsobom pripravil gól Petrovi Kašparovi: