Kapitán DAC Jozef Olejník:

Korupcia nie je hlavným problémom slovenského futbalu

• Aké boli tvoje futbalové začiatky?

„S futbalom som začal v Prešove, prešiel som od prípravky až po starší dorast, s ktorým sme dosiahli vrchol v roku 1992 ziskom titulu federálneho majstra. Vo finále sme porazili Brno, boli to pekné roky. Viedol nás nedávno zosnulý Igor Novák a v mužstve boli Gerich, Albert Rusnák, Kentoš, Martin Lukáč, Kocúrek či Marek Špilár. V Prešove sa v tom čase dobre robilo s mládežou, veľa hráčov sa dokázalo uplatniť. Rok pred nami bola ešte silnejšia generácia na čele so Stanom Vargom a Milanom Timkom.“

• Hovorí sa, že doma je ťažké byť prorokom. Platilo to aj o tebe v Prešove?

„Hneď po doraste som nastúpil na vojenčinu v ŠKP Bratislava. Rukovali sme na rok a pol, ale skrátili nám to na rok. Bola to posledná federálna sezóna, ŠKP v tom čase účinkoval v 1. SNL a odvtedy sa vlastne živím futbalom. Po vojenčine som sa vrátil do Prešova, ale nedostal som väčšiu šancu a prijal som ponuku z druholigového Trebišova. Neskôr som hral za Piešťany, kde som stretol svoju manželku, v českej druhej lige v Turnove, v Petržalke, Rimavskej Sobote a medzi dvoma pôsobenia v DAC v Podbrezovej a poslednú jar v Iráne.“

• Kto ťa v zime 2000 zlákal do DAC?

„Po návrate z Rimavskej Soboty do Petržalky som pol roka nedostával veľa šancí, v zimnej pauze prišla ponuka od manažéra, myslím, že ním v tom čase bol Vlado Weiss, na hosťovanie do Dunajskej Stredy. Mužstvo viedol Kuna, škoda, že pre reorganizáciu vypadávalo toľko mužstiev. Po jarnej časti som sa vrátil do Artmedie, ale na vlastnú žiadosť ma pustili späť do DAC. Podpísali sme zmluvu na dva roky, bol som tu spokojný.“

• Napriek tomu si po skončení zmluvy kývol na ponuku Podbrezovej.

„V tom čase bolo v Dunajskej Strede hluché obdobie, klub mal finančné problémy, nevedelo sa, čo bude ďalej. Z Podbrezovej prišla ponuka od trénera Kunu, ktorý ma dobre poznal. Ale ak mám po čase povedať, tak by som tam už znova neodchádzal. Je tam iné prostredie a k tomu sa mi pritrafilo to, čo sa vo futbale stáva – prišlo zranenie. Roztrhla sa mi achilovka a bol som pol roka bez futbalu. Už bolo po štarte sezóny 2003/04, keď som sa rozhodol vrátiť do DAC a vedenie Podbrezovej mi vyšlo v ústrety. A až na to iránske pôsobenie som tu už zostal natrvalo.“

• Čo ti dali potulky futbalovým svetom?

„Pri futbale veľa pochodíš a spoznáš spústu ľudí, máš známych po celom Slovensku. Zažiješ veľa skúseností, spoznáš svet a pri každom stretnutí so známymi si máte čo povedať, na čo zaspomínať.“

• Ako sa zmenil slovenský futbal za tie roky, čo v ňom aktívne pôsobíš?

„Zmenilo sa toho veľa. Keď sme my mali tých 18 –20 rokov, nebolo toľko odchodov do zahraničia. Mladí mali ťažšie presadiť sa, ale na druhej strane sa mali od koho učiť. Príkladom môže byť aj naša generácia, ktorá bola majstrom v dorasteneckom veku, ale do áčka prešli iba traja, ostatní sa museli uplatniť inde. Dnes, čo je možno dobré, možno nie, skúsenejší a lepší hráči odchádzajú za lepšími podmienkami, čím sa mladým otvára viac priestoru. Na druhej strane, nemajú sa od koho učiť. Naša ekonomika je taká, aká je, napriek tomu si myslím, že hráči by mali mať viac trpezlivosti a neodchádzať za hranice hneď pri prvej ponuke, ale ako napríklad Balázs Borbély do kvalitnejších líg. Aj kluby sa snažia hráča predať pri prvej ponuke, nepodržia si ho na rok, dva, tlačí ich rozpočet. Chýba nám ekonomická sila a lepšie podmienky. Ale aj tak si myslím, že hlavne mladí si neuvedomujú, ak sa doma presadia, tak majú väčšiu šancu na dobrý prestup. Radšej zoberú prvú ponuku z Rakúska zo štvrtej ligy, dostanú síce viac peňazí, ale je to ich futbalový koniec. U dnešných mladých chýba väčšia vôľa presadiť sa, česť výnimkám, ale peniaze sú u nich na prvom mieste.“

• S podobnými príkladmi sme sa stretli aj v DAC...

„Skok z tretej dorasteneckej ligy do druhej dospelej je príliš veľký, aj tí najšikovnejší potrebujú dva-tri roky, aby sa uchytili. Aj Gabo Straka, Balázs Borbély či Jano Ďurica strávili rok, rok a pol na lavičke, ale postupne dostávali čoraz viac šancí a vypracovali sa. Nechýbala im trpezlivosť. Momentálne je nevýhoda, že nemáme juniorku. Keď hráči vyjdú z dorastu, potrebujú sa spoznávať s futbalom medzi dospelými v drese B-mužstva. Len tak môžu ustáť ten skok.“

• V čom sú ešte dnešní mladí hráči iní ako za vašich čias?

„Generačné rozdiely vždy boli a budú. Aj nám vtedy hovorili, že sme úplne iní, horší, s tým sa nedá nič robiť. Ale sú isté nepísané pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Ako som už spomínal, v našich časoch bola väčšia konkurencia, bolo viac starších a tí si v kabíne urobili poriadok. Dnes je iná doba, mladí si možno ani nevážia, že sú profesionáli. Proste, sú veci, ktoré by sa v našich časoch nemohli stávať, lebo by ťa odstavili a návrat by býval oveľa ťažší. Na každé miesto čakalo iks ďalších futbalistov.“

• Od hráčov teraz prejdime k trénerom. Ako si spomínaš na tých, ktorí ťa viedli v DAC? Začnime prvým: Ladislav Kuna.

„Uňho prevláda obrovský ľudský charakter. Bol to veľký hráč a je veľmi dobrý človek. Jeho účinkovanie bolo obrovským prínosom hlavne pre mladých, dával im šancu a veľa ich naučil.“

• Juraj Szikora.

„Hm, Szikora... miloval futbal. Ja ani nemám nárok hodnotiť takých velikánov, akým bol on. Mal svoje problémy, ktoré riešil tak, ako riešil, ale futbalu rozumel a snažil sa vždy urobiť to najlepšie. Rád som počúval jeho historky z hráčskych čias.“

• Štefan Horný.

„Je to kvalitný tréner. Obdivoval som uňho, že mal zmapovaného každého hráča v prvej a druhej lige, mužstvo vedel pripraviť na každého súpera. Žil s futbalom, prácu nekončil tréningom, snažil sa zaviesť nové veci. Mal smolu, bol tu v čase, keď jedno iránske vedenie striedalo druhé, meškali výplaty. Ale napriek náročnej atmosfére sme pod jeho vedením hrali dobre.“

• Peter Fieber.

„Po jeho príchode sme mali super výsledky, bez problémov sme sa zachránili, ťahali sme úspešnú sériu. Keď sa vrátil druhý raz, už neboli výsledky a ako to v takých prípadoch býva, odskákal si to tréner.“

• Účinkovanie tak Ladislava Hudeca, ako aj Štefana Zaťka, bolo krátkou epizódou.

„Obaja sú dobrí tréneri, ale boli tu krátko a nemali dostatok priestoru výraznejšie prezentovať svoju prácu. Zaťko mal ozaj kvalitné tréningy, aj mužstvo za ním stálo.“

• Tibor Mičinec.

„Bol to veľký hráč, klobúk dolu pred tým, čo dokázal počas aktívnej kariéry. Ľudia v Dunajskej ho dodnes zbožňujú. Osobne si myslím, že jeho chybou bolo - čím sa ani netajil – že do tréningového procesu chcel preniesť to, čo oni trénovali v osemdesiatych rokoch za Pospíchala. Možno mal pravdu, ale podľa mňa tak, ako sa všetko okolo nás vyvíja, platí to aj o futbale. Dlho hral aktívne futbal a akoby mu trénerský vlak utiekol. DAC bol jeho prvou vážnou trénerskou zastávkou, a to už mal 46 rokov.“

• Po Mičincovi viedol mužstvo Milan Albrecht.

„Prišiel v čase, keď sa skladalo nové mužstvo, bolo tu veľa nových hráčov, neboli sme zohratí. Na ihrisku chýbala herná disciplína a vo viacerých zápasoch aj športové šťastie. Neboli výsledky a musel odísť.“

• Napokon sme sa dostali k staronovému kormidelníkovi Robertovi Pflugovi.

„Kto chodí na futbal vidí, že pod jeho vedením nastalo zlepšenie. Je to dané tréningovým procesom. Tréner môže dať mužstvu veľa a to je jeho prípad. Každý na ihrisku vie, čo sa od neho vyžaduje, určitým spôsobom cíti zodpovednosť voči kolektívu. Čo by som uňho ešte vyzdvihol je, že zvýšil sebavedomie mužstva. Všetko je založené na tréningových metódach, zlepšovali sme sa od zápasu k zápasu, aj keď nám záver proti Podbrezovej nevyšiel. Ale aj vo futbale je to tak, ako v živote. Raz to ide lepšie, raz horšie.“

• Keby si si mohol vybrať, u ktorého zo spomenutých trénerov by si ako začínajúci tréner-asistent chcel pôsobiť?

„Je to jedno, lebo od každého sa dá veľa naučiť. Každý má svoju predstavu o futbale, keď s hociktorým rozprávaš o futbale, musíš sa snažiť o kompromis. Všetko je o dialógu.“

• Po práve skončenej jesennej časti je zrejmé, že na jar nás čaká boj o záchranu. Ako hodnotíš uplynulú polsezónu?

„Výhrou v Močenku sme dobre vykročili, široká verejnosť a možno aj my sme mali veľké očakávania. Dostali sme sa ale do útlmu, chýbalo nám športové šťastie a štýl hry. Po siedmom zápase prišiel Pflug a po každom kole bolo vidno zlepšovanie mužstva, čo sa premietlo aj do zlepšených výsledkov. Je teda na čom stavať, a hoci sa nemôžeme uspokojiť s dosiahnutým, je stanovená cesta, aby sa to tu naštartovalo a Dunajská Streda sa dostala tam, kam patrí.“

• Aké máš očakávania pred jarným pokračovaním?

„Ja verím, že to bude naozaj pokračovanie a mužstvo zostane pokope. Kolektív je dobrý, bol by som rád, keby dohralo sezónu v tejto podobe. Ak by sa obmenilo šesť hráčov zo základnej zostavy, opäť by sme stratili dva – tri mesiace, kým si na seba zvykneme.“

• V týchto dňoch vrcholí predvolebná kampaň. Rezonuje otázka sobotňajších volieb do mestského zastupiteľstva aj v hráčskej šatni?

„Všetci máme radi futbal, ale je to aj naše živobytie a žijeme z neho. Samozrejme, všetci si uvedomujeme, že mesto je jediný akcionár a voľby môžu mať dopad na našu budúcnosť. Bavíme sa o tom, aj keď to nie je téma dňa. Doteraz neboli problémy s financiami, ak dobre viem, klub nikomu nič nedĺži, to si každý uvedomuje a určite očakáva, ako to cez víkend dopadne.“

• Čo nám prezradíš zo svojho súkromia?

„Od roku 2000 sme usadení v Dunajskej Strede, manželka Andrea je učiteľkou, máme dvoch synov.“

• Bude z niektorého z nich futbalista?

„Starší Dodo už hráva, nedávno začal v prípravke aj menší Jarko, za čo som rád. Ale nechávam tomu voľný priebeh, nebudem od nich očakávať, aby z nich bol nový Pelé. Keď ich to bude baviť a budú mať záujem, tak nech hrajú, budem ich v tom podporovať.“

• Na jar vstúpiš do „Kristových rokov“. Už sa zapodievaš otázkou, dokedy budeš hrať a čo po skončení kariéry?

„To je dobrá otázka. Futbal mám strašne rád, je neoddeliteľnou časťou môjho života. Pokiaľ budem cítiť, že svojmu mužstvu mám čo dať, dovtedy zostanem na ihrisku. Aj potom by som chcel zostať pri futbale, či už ako tréner, alebo v inej funkcii. Mám druhé najvyššie trénerske vzdelanie a chcel by som získať aj najvyššiu kvalifikáciu.“

• V týchto dňoch sa slovenský futbal spomína najviac v súvislosti s korupčným škandálom. Aký je tvoj názor na túto otázku?

„Je to len môj názor, dôkazy nemám, ale ako v celej spoločnosti, myslím že aj vo futbale existuje. V celej Európe sa v ňom točia veľké peniaze, ide o obrovský biznis. Aj v iných krajinách odhalili korupciu, v Čechách, Taliansku, aj Nemecku, nenahovárajme si, že u nás je všetko v poriadku. Ale nesmie sa stať aby korupcia bola povýšená nad kvalitnú odbornú prácu v kluboch. Akonáhle sa to stane, futbal svojou kvalitou musí ísť dole. Môj osobný názor je, že sa to spustilo niekedy v deväťdesiatych rokoch, v ére Rezešovcov a ďalších zbohatlíkov pri kluboch. Oni odišli, prišla nová éra a určitý čas potrvá, pokiaľ sa to všetko dá do normálnych koľají. Vznikla nedôvera verejnosti a dlho potrvá, pokým sa to dá ako-tak do poriadku. Už sa spustila taká lavína, že keď niekomu nevyjde zápas, verejnosť za tým okamžite hľadá machinácie.“

• Podozrenia zazneli aj po viacerých našich zápasoch po práve skončenej jeseni. Ako to vnímali hráči?

„Určite to cítime aj my na ihrisku, aj keď môžem hovoriť iba za seba. Zápasy prežívam emotívne, nahnevá ma každé rozhodnutie, o ktorom mám pocit, že je nesprávne. Už po zápase to ale vidíš ináč. Aj rozhodca je súčasť hry, tiež má nárok na horší deň. Čo môžem povedať, že po zápase v Lučenci som mal pocit, akoby rozhodcove chyby boli úmyselné. Ale je to len môj pocit.“

• Takže keby sa niečo prevalilo a dokázalo ako trebárs v susedných Čechách, neprekvapilo by ťa to?

„Nie, neprekvapilo. Ale nie som presvedčený, že to je hlavný problém slovenského futbalu, alebo že by sa to dialo v takej miere, ako to prezentujú médiá. Futbal určite nie je čistý, ale nie je pravda ani to, že každý zápas by bol dohodnutý.“

• V čom teda vidíš hlavný problém domáceho futbalu?

„Vo vzdelávaní a tréningovom procese. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale svedčí o tom aj fakt, že náš futbal okrem Artmedie nezískal úspechy v európskych pohároch. Tréneri Weiss a Hipp mali určite aj šťastie, ale ich robotu bolo vidno. V klube dostali priestor a výsledok sa dostavil a teraz sú s nimi spokojní aj v Rusku. Príležitosť musia dostať mladí. Nielen hráči, ale aj manažéri, funkcionári a tréneri, ktorí sa chcú vzdelávať a ísť s trendom, len tak sa slovenský futbal posunie. Nehovorme preto o predávaní zápasov, ale o kvalite trénerov a tréningov. Pravdaže, korupciu neschvaľujem, dúfam, že to tak z mojich slov nevyznieva, nie je to dobré, ale deje sa to všade a nemôžeme byť naivní, že u nás nie. Treba o tom debatovať a hľadať príčinu. Spoločnosť u nás nie je na takej úrovni, aby sme sa toho zbavili.“

• Fanúšik často kritizuje, že hráči striedajú kluby a nemajú k nim žiaden vzťah. Koľko trvá, ako sa buduje citový vzťah ku klubu a čo pre teba znamená DAC?

„Čo je pre mňa DAC? Ťažko to slovami vyjadriť. To je tak, ako keď futbalista hovorí o tom, ako miluje futbal. Veď inak by to ani nedávalo zmysel. Hráš v dvoch, troch, štyroch kluboch, k niektorému máš časom aj citový vzťah. Príde to samo. Máš rád to prostredie, mesto, páči sa ti štadión, vážiš si históriu, čo sa tu budovala a si rád, že môžeš byť jej súčasťou, a vybuduješ si citový vzťah.“

(nk, 28.11.2006)