Stroj DAC-u bude opäť mazať aj Olej!

Dunajskostredský futbalový klub DAC pamätá hviezdne časy, ale aj pády. K tým druhým patrí i práve skončená sezóna, keď futbalisti reprezentujúci Žitný ostrov neuspeli ani v druhej najvyššej súťaži a klub so slávnymi tradíciami mal ponižujúco nastúpiť v lige, kde by o body zápolil s dedinskými mančaftami z okolitých obcí.

Avšak „vďaka“ tomu, že Púchov svoje mužstvo do druhej najvyššej súťaže neprihlásil, ponúkla sa futbalistom DAC-u možnosť na reparát v druhej lige. A zdá sa, že tam nemienia robiť iba štatistov. Pod vedením trénera Milana Albrechta sa dáva dohromady partia, ktorá by teoreticky mohla pomýšľať aj na slovenskú extraligu: do mužstva sa vrátili Krisztián Németh, Árpád Gőgh a vo štvrtok 7. júla podpísal ročnú zmluvu s DAC-om aj jeho bývalý hráč, skúsený stopér Jozef Olejník, ktorý ostatný polrok legionárčil v Iráne. So sympatickým, urasteným obrancom, ktorý v drese DAC-u už odohral približne 130 súťažných zápasov v ktorých strelil 16 gólov, sme sa porozprávali o jeho pôsobení v Iráne, ale aj o slovenskom futbale ako takom.

• Ako si sa dostal k futbalu?

– Otec je bývalý ligový futbalista, teraz tréner, takže to máme v rodine. Hrám od svojich ôsmych rokov, v Prešove som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami a tie pekné roky vyvrcholili ziskom titulu majstra Československa v staršom doraste. Ako malý chlapec som chodieval na federálnu ligu, podával známym hráčom lopty a dýchal tú atmosféru plného štadióna – myslím si, že to teraz dosť chýba.

• Po pôsobení v mnohých kluboch si zakotvil v Dunajskej Strede...

– Našej rodine sa tu zapáčilo, zostali sme tu žiť, nevidím tu žiadne problémy. Čo sa týka futbalu môj osobný názor je, že nielen v Dunajskej Strede, ale celkove na Slovensku, sa pobral veľmi zlým smerom v polovici deväťdesiatych rokov, nazval by som to „rezešovskými rokmi“. Vo futbale boli peniaze, čo je správne, lebo dnes sa bez nich futbal robiť nedá, no na úkor napríklad práce s mládežou išli na všelijaké megalomanské projekty, trebárs futbalový turnaj v Košiciach za účasti Juventusu Turín. Potom, pochopiteľne, prišiel útlm. Studňa vyschla a stavať nebolo na čom, navyše aj hráči boli rozmaznaní. Nejedná sa iba o Košice – toto neobišlo žiadny klub na Slovensku.

• Ako sa to podľa teba týka Dunajskej Stredy?

– Keď skončilo „dobré“ obdobie, zrazu nebolo kde siahnuť. Hovorí sa, že treba dať šancu odchovancom, zabudovať ich do mužstva, ale dunajskostredský dorast padol na úroveň tretej ligy a aj tí hráči, ktorí sa neskôr presadili – Jano Ďurica, Balázs Borbély, Gabo Straka, Paľo Buka – sa po príchode z dorastu potrebovali ešte veľa učiť od starších hráčov, ktorí tu vtedy boli, či to bol Jano Kapko alebo Miki Radványi. Ale učili sa veci, ktoré už mali dávno vedieť. No a v ďalšom období už naozaj nebolo koho vytiahnuť. Stavať mužstvo z hráčov, ktorí prídu na hosťovanie a po pol roku odídu, robiť mančaft bez základnej kostry, sa nedá. Toto sa netýka iba obdobia posledného roka.

• Rozruch okolo DAC-u rozvírili „iránski investori“, ktorí sa následne stratili ako púštni duchovia. Súvisí tvoje nedávne pôsobenia v Iráne s touto etapou dunajskostredského futbalu?

– Po tom, ako nám vlani nevyšla jesenná časť súťaže, sme boli rozhodnutí bojovať o záchranu. Nemusíme sa klamať, futbal je o peniazoch a bez nich sa robiť nedá. Keď príde pre hráča možnosť ísť do zahraničia a zarobiť peniaze, tak ide. Ale musím povedať, že toto nebol hlavný dôvod, prečo som odišiel. Nesúhlasil som s tréningovými metódami, ktoré sa tu zaviedli v zimnom tréningovom období, bol som presvedčený, že to nie je tá cesta, ktorá by viedla k záchrane v lige. Ale nechcel som robiť ani nejakého rozvracača, tak som išiel za vedením s tým, že chcem odísť.

• Prečo práve do Iránu?

– Prišla ponuka a ja som ju akceptoval. Bolo to naozaj tak, že v piatok som manželke oznámil, že v nedeľu odlietam. Náš pohľad na ázijské krajiny je dosť skreslený. Pochopiteľne, nejaké obavy z nového, neznámeho prostredia som mal. Irán je obrovská krajina, ktorá má 70 miliónov obyvateľov. Prekvapilo ma, že Iránci sú veľmi priateľskí ľudia. Samozrejme, skoro nikto ani netušil, že nejaké Slovensko na svete existuje, automaticky ho spájali s Juhosláviou. Poznali však Československo.

• Aký je Irán v skutočnosti?

– Pravdou je, že ženy musia mať zahalené vlasy a stalo sa mi, že keď som zamával na taxík, tento zastal a vyložil ženy ktoré viezol, aby zobral mňa, čo sa mi zdalo dosť blbé. U nich je to však normálne. Strava je chutná, ale zdala sa mi veľmi jednostranná. Väčšinou sa jedol kebab – kurací alebo baraní. Majú vynikajúce ryby a spomeniem výbornú ryžu. Nepoznajú chlieb v našom ponímaní, nahrádzajú ho placky pečené na rozpálených kameňoch a neraz sa stane, že v placke nejaký ten kamienok ostane.

• Ako sa darilo mužstvu, v ktorom si hral?

– Tabríz je trojmiliónové mesto a klub Tractor hrá v jednej z dvoch dvanásťčlenných druhých líg. Keď som prišiel, práve začala odvetná časť sezóny. Z desiatich zápasov som odohral sedem. Mužstvo hralo systémom 3 – 5 – 2, hrával som jedného z krajných obrancov. Ako to už býva, keď sa prestane dariť, najmä cudzinci pociťujú tlaky. Keď sa darí a sú výsledky, všetko sa vráti do starých koľají a je to v pohode. Zo Slovenska sme tam hrali traja, okrem mňa aj Tomáš Gerich a Ivan Trabalík.

• Ako skončil Tractor v lige?

– Pred posledným zápasom sme boli tretí, pričom prví dvaja postupujú do baráže. Hrali sme s klubom, ktorý bol pred nami a v prípade výhry by sme postúpili my. Súperovi mali odrátať tri body za neoprávnený štart hráča a zápas sme aj vyhrali, ale futbalová federácia rozhodla, že zápas sa musí opakovať na neutrálnom ihrisku. Majú tam v tomto ohľade dosť veľký neporiadok, napríklad odohrali sme zápas, ale nevedeli sme, kedy sa bude hrať ďalší. Jedenásť zápasov sme hrali päť mesiacov! Na naše zápasy chodilo zhruba 15 tisíc divákov, ten posledný bol vypredaný už o pol jedenástej doobeda a 40 tisíc divákov vytvorilo úžasnú atmosféru.

• Z malého počtu zápasov by sa mohlo zdať, že ste mali nadbytok voľna. Ako sa dá v Iráne tráviť voľný čas?

– Tréning bol každý deň. Vo voľnom čase sme sa išli poprechádzať po meste, prípadne televízia alebo Internet. Aj keď sú štátne médiá silne protiamerické, žiadne napätie ohľadom problémov s iránskym jadrovým programom medzi ľuďmi cítiť nebolo.

• Na najbližšiu sezónu si podpísal zmluvu s DAC-om.

– Mal som ponuku z Prešova, ale pri odchode z Dunajskej Stredy som dal slovo, že ak sa vrátim hrať futbal na Slovensko, budem ho hrať tu. Myslím si, že v Dunajskej Strede je šanca vybudovať základy, na ktorých sa bude dať následne stavať. Ak sa vytvorí dobrá partia, čo by sa podariť mohlo, môžeme hrať v lige dôstojnú úlohu. Meno však futbalistu nerobí, všetko sa ukáže na ihrisku.

Jozef Olejník

Narodený: 20. marca 1974 v Prešove; Výška: 189 cm; Váha: 84 kg; Futbalové pôsobiská: Prešov, ŠKP Bratislava, Trebišov, Piešťany, Turnov (Česká republika, II. liga), Petržalka, Rimavská Sobota, Podbrezová, Dunajská Streda, Tractor Tabríz (Irán, II. liga). Stav: ženatý, manželka Andrea, dvaja synovia – starší Dodo už futbal hrá, mladší Jarko sa ešte nerozhodol; Obľúbený futbalista: Alessandro Nesta; Záľuby: rybárčenie, prechádzky s rodinou v prírode, hubárčenie; Obľúbená literatúra: história; Film: Statočné srdce; Herec: Mel Gibson; Hudba: rock – Metalica, Iron Maden, U2; Obľúbené jedlo: čiernohorský rezeň, opekané zemiaky, tatárska omáčka; Obľúbený nápoj: dobré suché biele víno, napríklad Veltlín zelený

(Ľubo Banič, www.csallokoz.sk, 11.7.2006)